• 2008/2009





        • Úcta k chlebu je úctou k ľudskej práci

                                   


                                       Táto veta znamená, že chlieb si musíme vážiť, pretože kým sa dostane k nám, musí na ňom tvrdo pracovať mnoho ľudí. Najskôr musí traktor poorať pôdu. Potom roľník zaseje pšenicu, z ktorej vyrastú zlatisté klásky. Keď kombajn zožne pšenicu, spracuje z nej zrno. Zrno poputuje do mlyna, kde sa zo zrna spracuje múka a v noci, keď každý spí, pekár vymiesi cesto a potom  pečie chlieb v rúre. A nakoniec nám do obchodu auto dovezie teplý chlieb. Tak preto si treba chlieb vážiť, lebo v dnešnej dobe si život bez neho nevieme predstaviť.

                                       Roľník zasial žitko raz. Zo zrna vyrástol klas.

                                       Kombajn klásky žne a mláti, a tak klások zrno vráti.

                                       Potom mlynár múku melie na chlebík a rožky biele.

                                      A v noci, pokým spia všetci, pekár pečie chlebík v peci.

                                      To je krásne, ako z práce roľníka, ľudia majú dosť bieleho chlebíka.


            Autor: Diana Gondová, V. trieda



          Úcta k chlebu je úcta k ľudskej práci


                                   Znamená to, že chlieb je nám vzácny, lebo za tým, aby sme mohli mať dostatok, je veľa ľudskej práce. Od poľnohospodárov, ktorí obrábajú pôdu, sejú, ošetrujú rastliny, zbierajú úrodu, cez mlynárov, ktorí vyrobia múku, po pekárov, ktorí upečú vzácny voňavý chlebík. Na tom, aby sa chlieb dostal na náš stôl, má zásluhu veľa ľudí. Poľnohospodári, mlynári, pekári a tiež šoféri, ktorí ho privezú do obchodu. Hovorí sa aj, že chlieb je drahý, lebo bez chleba si už nevieme predstaviť naše stravovanie. Chlebík sa dá zjesť aj čistý, no maslo bez chleba by nám nechutilo. Takže za tým, aby sme ho mohli mať na našom stole sú hodiny usilovnej práce ľudí.


          Autor: Adam Poprovský, V. trieda



          Vraj UFO

           

                      Bol raz dosť šialený, či veselý chalan, volal sa Thomas. V triede každému rozprával vtipy. Občas svojich spolužiakov strašil, že raz našu Zem obsadia mimozemšťania, hoci sám tomu neveril.

          - Veď vôbec neexistujú a vo vesmíre nie je žiaden život – myslel si v duchu, keď ostatným naháňal strach.

          Thomas mal dobrého kamaráta. Volal sa Nick. Boli veľmi dobrí priatelia, napriek tomu niekedy medzi nimi vznikali malé či väčšie nezhody. Verili si a pred sebou nemali žiadne tajomstvá.  

                      Nick bol skôr  utiahnutej povahy, učil sa však dobre. Keďže chodili do jednej triedy, na začiatku školského roka si preto sadli spolu. Ako to býva zvykom, učiteľka ich skoro rozsadila.

                      Jedného dňa počas behacej prestávky (tak volali veľkú prestávku), keď v triede boli len oni dvaja ako týždenníci si sadli spolu.

          -         Máme šťastie, že sme týždenníci, inak by nás učka vyhodila do tej zimy, - povedal Nick.

          -         To snáď nie je pravda! – hovorí Thomas.

          -         Á, čó? – pýta sa Nick.

          -         Dnes mi povedala Vicky, že, ...že Diana je do mňa.

          -         Ja by som sa na tvojom mieste tešil.

          -         Tešil, tešil. To sa ti povie. Diana je strašná striga.

          -         Nevadí. Je to však pekná baba. Do mňa sú vždy zaľúbené len hlúpe a škaredé baby – vraví Nick.

          Vtom vošla do triedy Diana, Nick si ju nevšimol a kričí Thomasovi, - nevieš, čo je pekná baba!

          Thomas iba kývol hlavou, potom ukázal na Dianu, ktorá len vyjavene hľadela na Nicka. V tom momente Nick očervenel ako čili paprička.

          Zazvonilo a do triedy vbehli žiaci z prestávky. Vyučovanie opäť pokračovalo. Po vyučovaní a chutnom obede v školskej jedálni Nick odprevadil Thomasa domov.

          -         Vieš Thomas, veľmi sa hanbím,- hovorí Nick, - ja som asi tiež zaľúbený do Diany.

          -         To ti však uverím, keď sa priznáš. Ale pred ňou!

          Nemo sa rozlúčili. Thomas po príchode domov si unavený ľahol na posteľ.

          Vtom do jeho izby vošla Diana. S veľkými čiernymi očami , úzkym krkom, veľkou hlavou a malými ústami. S úškrnom sa nad neho nahla a hovorí :

          -         Príde deň, keď vy ľudia zahyniete a vaša Zeme bude naša. Na póle bude viať zástava s nápisom : U.F.O. Zaznel hrôzostrašný smiech a ... a Thomas sa zobudil. Bol tak vystrašený, že mal pocit, akoby mu srdce bilo mimo tela.

          -         Čo to znamená? – rozmýšľa – naznačuje snáď nejaké spojenie medzi človekom a mimozemšťanom.

          Ráno, keď šiel do školy, celou cestou rozmýšľal nad nepríjemným snom . Nešli mu do hlavy slová, ktoré vyslovila Diana. Počas vyučovania sedel maximálne ticho. Jeho hyperaktivita klesla na bod mrazu a to si všimla i učiteľka.

          -         Hm, pripadá mi to veľmi čudné, keď ty sedíš tak ticho a nesprávaš sa hlučne – prihovára sa Thomasovi.

          -         Viete, snívalo sa mi, že ... – váha Thomas s odpoveďou, - že ..., že...

          -         Že? – skočí učiteľka Thomasovi do reči.

          -         Ale, nič – nakoniec odpovedá Thomas a učiteľka odchádza, hoci sa odpoveď nedozvedela.

          -         Nick, Thomas! – kričí učiteľka počas behacej prestávky, - už nie ste týždenníci, tak von.

          Obaja a bez slov opúšťajú triedu.

          Thomas nie je vo svojej koži. A to nesedí k jeho povahe. Nick začal byť z neho neskutočne nervózny.

          -         Čo je s tebou ? – pýta sa ho Nick, - nepozeráš na baby, nerobíš hlúposti, nikomu nevravíš vtipy, stalo sa niečo?

          -         Nechaj ma už na pokoji !- povedal búrlivo Thomas a odišiel.

          -         Tento chalan padol na hlavu, - pomyslel si Nick.

          Thomas pristúpil k Diane a vraví jej :

          -         Priznaj sa, že si mimozemšťanka !

          -         Vravel si už veľmi veľa vtipov, ale tento je najlepší, - vraví chichotajúc sa Diana.

          -         Ja to myslím smrteľne vážne, - zahľadel sa na ňu Thomas.

          -         Ty vieš vôbec smrteľne vážne myslieť? – opýtala sa ho Diana.

          Hlavou mu prebehlo :

          -         A čo ak to bol iba obyčajný sen? – bol veľmi nervózny a preto radšej odišiel.

          -         Prepáč, že som bol k tebe taký zlý,- ospravedlňoval sa Thomas Nickovi, ktorý išiel okolo.

          -         Dobre, ale bol si príliš drzý.

          -         Viem, ale niečo ma ovládalo, ako ..., no neviem. – povedal Thomas

          -         Tak sa mi zver, veď pred sebou nemáme žiadne tajomstvá. – pokúša ho Nick.

          -         No, vieš. Snívalo sa mi, že prišla ku mne Diana s tvárou mimozemšťana a vravela, že obsadia našu Zem.

          -         Čo??? Asi zle počujem! – začudovane na neho hľadel Nich.

          -         Dobre si počul! – presviedčal ho Thomas.

          -         To bol len sen, - upokojoval ho Nick.

          -         Veď to si celý čas vravím aj ja. – vraví mu už pokojnejší Thomas.

          -         Čo keby sme išli ku mne? – navrhol Thomas.

          V Thomasovej izbe drvili počko, čo spisovne znamená, že sa hrali na počítači.

          -         Thomas, nebojíš sa, že nás naozaj obsadia mimozemšťania? – spýtal sa ho Nick.

          -         Jasné, že sa bojím, ale isto to bol len sen. Radšej mysli na to, ako dostaneš Dianu do náručia.

          -         Máš pravdu, - prisvedčil Nick a v tom sa otvorili dvere. Bola v nich Diana, ktorá pomaly kráčala k Thomasovi.

          -         Ahoj kočka, dnes by sme mohli spolu niečo podniknúť. Napríklad ísť spolu do kina. – osmelil sa Nick.

          Ale Diane z ruky vystrekla zeleno-modrá tekutina presne mieriaca na neho. Odhodilo ho to k oknu.

          -         Nick ja si nemyslím, že je to Diana, znepokojene kričí Thomas, ale Nick ho nevnímal.

          -         Čo tu chceš? otočil sa k Diane.

          -         Vy budete naša prvá obeť! – odpovedala mu stručne.  

          Thomas do nej hodil klávesnicu, lenže Diana ju rukou odrazila a to tak, že sa celá rozpadla.

          -         Za tú klávesnicu nám budeš musieť zaplatiť! - kričal na ňu Thomas. Vtom ho napadlo, že by do nej  mohol hodiť vytrhnutý kábel z počítača. Bez váhania tak aj urobil. Zrazu Diana zastala a nehýbala sa.  Po krátkom čase zakričala :

          -         Thomas, zachráň ma !!!

          -         Čo ak je to mimozemšťanka, ale aj tak, je v mojej spolužiačke. – chvíľu váhal, no napokon vypol elektrický prúd.

          Diana pomaly padala na zem, Thomas bežal k Nickovi, ktorý zaparkoval v kvetináči :

          -         Nick, si v poriadku? Vnímaš ma? – no Nick mu neodpovedal. Skúsi mu nahmatať pulz na krku, mal ho veľmi slabý.

          -         Treba ho odviesť do nemocnice! – rýchlo rozmýšľal Thomas. Vstal a zavolal ambulanciu.

          -         Áu, moja hlava, kde to vlastne som? – chytala sa za hlavu Diana.

          -         Čo, ty sa na nič nepamätáš? – začudovane na ňu hľadí Thomas.

          -         Nie, robila som si úlohy a zrazu ako keby som omdlela.

          -         Naozaj si nič nepamätáš, ani to, že ..., - chcel dokončiť, ale práve vošli dvaja záchranári.

          -         Kde je ten zranený chlapec? naložili Nicka na nosidlá a odviezli preč.

          Thomas s Dianou ostali v byte sami.

          -         Vyjasnime si to už raz a navždy. Ty sa nepamätáš na to, že si nás chcela vziať do zajatia a zničiť ?

          -         Nie, nepamätám.

          Na druhý deň navštívili spolu Nicka v nemocnici. Keď Diana odchádzala, niečo zašepkala Thomasovi do ucha.

          -         Dobre, poviem mu to.

          Po dvoch hodinách, ktoré Thomas presedel nad Nickovou posteľou sa zrazu ozvalo :

          -         Si to ty, Thomas?

          -         Áno som a mám pre teba dobrú správu. Diana je do teba a ospravedlňuje sa ti. – natešene mu oznamoval Thomas.

          -         Lenže mňa už vôbec nezaujíma, po tom, čo urobila. – obrátil sa mu Nick chrbtom.

          -         Vieš, myslím, že vtedy, keď som sa tak hlúpo správal aj k tebe, aj mňa ovládali mimozemšťania. Diana je obyčajná baba. Možno, že aj ju ovládali, - prehováral ho Thomas, - je to tá istá baba s peknými lícami, dlhými vlasmi, štíhlou postavou a dobrým vkusom.

          -         To čo mi tu chceš nahovoriť? – nedal sa Nick.

          -         Neblázni a zabudni na to. – uzavrel ich debatu Thomas.

          Na druhý deň v škole vraví Nick Thomasovi :

          -         Drž mi palce, idem to skúsiť. – podišiel k Diane a povedal jej :

          -         No, dnes, hmm ... vieš, .... mohli by sme ísť do kina, - koktal pomaly.

          Ona na neho pozrela a váhavo ho pobozkala.

          -         Juchú!!! – zhíkla celá trieda

          -         Ajajáj, ja sa radšej nebudem pozerať, - pomyslel si Thomas a otočil sa.

          Na behacej prestávke povedal Nick Thomasovi :

          -         Je to veľmi dobrý pocit, mať nejakú kočku.

          -         Hm, - prikývol Thomas.

          -         Čo ti zasa je? – pýtal sa ho Nick.

          -         Rozmýšľam, že sa asi nikdy nedozvieme, či nás naozaj ovládali mimozemšťania, alebo nie, – zamyslene povedal Thomas, - ale jedno viem, mimozemšťania iste existujú. Aj keď som ich nevidel, už nikdy  nikto nebude strašiť tým, že obsadia našu Zem.

          A aké poučenie vyplýva z predchádzajúceho príbehu ?

          Nemali by sme strašiť ostatných tým, o čom sme si nie istí, že je to pravda.

           

                                                                                                        Pavol Orosz, 7. trieda



           

          U F O    na    zemi

           

           

               Jedného krásneho večera som na oblohe zbadala silnú žiaru.  Myslela som si, že je to hviezda, ktorá  padá z neba a rýchlo som si chcela niečo zaželať.  Keď  som sa lepšie prizrela, zistila som , že to hviezda nebola. To „čosi“ malo zvláštny tvar a sfarbenie. Bolo to pomerne veľké a rýchlo sa približovalo nad naše mestečko.

              Na druhý deň  som v Krimi novinách na JoJ počula, že našu planétu navštívili nejakí mimozemšťania na svojich  lietajúcich tanieroch. Tak ako obyčajne, ani teraz som svoj rozum nezaťažovala „zaručenými správami.

              Keď sme v pondelok ráno s Alexou kráčali do školy okolo parku, v snehu sme si všimli čudné stopy. Boli sme zvedavé komu patria, no nemohli sme sa zdržiavať. Ani jedna sme nechceli mať problém s triednou za neskorý príchod do školy, pravdupovediac, stávalo sa nám to v poslednom čase dosť.  Počas vyučovania sme občas pozreli na seba, lebo sme sa nevedeli dočkať posledného zvonenia. V ten deň sme ani hladné neboli, len sme sa rýchlo ponáhľali k miestu s o stopami.

               Netrvalo dlho a ocitli sme sa blízko pri múzeu. Stopy v snehu sa pomaly rozpúšťali, ale ešte nás dokázali priviesť ku kríkom. Od úžasu sme vykríkli. Sedel tam čudný malý človiečik.  Bol sám a zdalo sa, že niečo hľadá. Mal veľkú hlavu, malé telo a dlhé tenké končatiny. Chvíľu sme ho sledovali, potom sme sa k nemu opatrne začali približovať. Zbadal nás. Ostal zaskočený. Nakoniec sa premohol a išiel k nám. Ale... Nás s  Alexou začal premáhať strach.  On nám však s úsmevom podal ruku. Prsty mal veľmi dlhé a hrboľaté, kožu zelenú  a škaredo zvráskavenú. Nám to neprekážalo. Rýchlo sme sa s ním skamarátili. Dali sme mu meno ET-inko.  On rozprával svojím jazykom,  my sme mu nerozumeli a on  samozrejme nerozumel nám. Keďže bola zima,  na hlavu sme mu dali čiapku, obliekli sme mu mikinu, zakrútili do „arafatky“, aby ho nikto nespoznal a odniesli sme ho k nám domov.

              Ukrytého v perináku sme ho začali učiť po slovensky. Bol veľmi šikovný, učil sa rýchlo. Hoci sa u nás cítil dobre, videli sme na jeho očiach smútok. Napriek nášmu kamarátstvu sa mu veľmi cnelo za domovom. Snažil sa zhotoviť telefón, ktorým by zavolal k „nim“ domov. S našou pomocou sa mu to podarilo.

             Až raz. Ten deň sa vybral na miesto, kde sme ho našli. K múzeu, do parku. Neostal tam. Vybral sa na železničnú stanicu, cez ktorú už nepremávajú žiadne vlaky. ET-inko len chodil a chodil. Po dlhom čase sme „to“ zbadali. Jeho lietajúci tanier. Bol schovaný za stromami, ktoré lemovali stanicu. V tanieri čakala jeho rodina. Čakal len na neho.

              Lúčenie s ním bolo ťažké. Veľmi sme si ho obľúbili. Stal sa z neho náš malý kamarát. Sľúbil nám, že vždy, keď mu bude za nami smutno, zabliká nám z hora...

              A bliká takmer každý deň.

           

           

           


          Napísala:  Nikola  F a z e k a š o v á

                           6. ročník

          Vyučujúca: Mgr. T. Krešneová

           

           

          U F O

           

           

                Jednej noci, ktorá bola rovnaká ako všetky tie ostatné cez letné prázdniny, som sa pozeral na hviezdy.

                Zrazu som začul strašný rachot v našej záhrade. Zľakol som sa, ale bol som zvedavý a tak som sa išiel pozrieť na balkón.  V strede záhrady bola veľká diera a akýsi kozmický „tanier“.

               V tej chvíli mi nenapadlo nič iné ako to, že máme v záhrade mimozemšťa-nov. No a zdanie ma neklamalo. O chvíľu z taniera vyliezali plazmatické postavy. Mali zelené telá, veľké hlavy a ešte väčšie oči. Na prvý pohľad vyzerali mierumilovne, ale nikdy neviete...

              Približovali sa k nášmu domu, preto som začal mať strach. Všetko som rýchlo pozatváral a nazeral som len cez okno. Počul som podivné zvuky, akoby sa rozprávali.  Z chodby som videl silné svetlo a dvere sa otvorili. Dve zvláštne postavy sa približovali ku mne. Skryl som sa rýchlo pod stôl  a oni prehľadávali celý dom.  Obzerali si chladničku, televízor, mikrovlnku, telefón a dokonca skúšali si moje oblečenie. Všetko som to sledoval spod stola, až som sa nakoniec rozhodol vyjsť. Boli už pri dverách  a vtedy som na nich skríkol. Otočili sa a začali rozprávať. Prihovoril som sa im. Prekvapilo ma, keď som zistil, že mi rozumejú a vedia hovoriť naším jazykom.

               Neskôr sme si toho veľa povedali. Povysvetľoval som im ako to u nás chodí.

          Keď však už začalo vychádzať slnko, pobrali sa preč. A s akým rachotom prišli, s takým aj odišli.

                 Nebol to môj jeden z tých najpríjemnejších zážitkov, no aspoň bol tento deň iný ako tie všetky ostatné.

           

            


          Napísal: Rudolf   N e u m a n n

                        6.ročník

          Vyučujúca: Mgr. T. Krešneová

           

           

           

            

          Návšteva

           

                Bolo to v roku 2005. V jednom krásnom, ale opustenom svete žil  Ufo. Mal iba rodičov, ale žiadnych priateľov.

                Raz sa vybral navštíviť pozemský svet. Chcel vidieť, ako vyzerá ten „iný“ svet.  Pomaly sa stmievalo, keď sa ocitol v dome, ktorý vôbec nepoznal. Bývali v ňom manželia. Mali dcéru Amy. Ufo začal robiť v dome veľký neporiadok. Keď to Amy začula, zľakla sa a bežala sa pozrieť, čo sa deje. Prišla na prízemie a čo nevidí? Neznámy tvor sa prehrabáva v kuchyni. Premohla svoj strach a pýta sa ho:

          -Kto si a čo tu robíš?

          Ufo spokojne odpovel. –Nič, som len zvedavý.

          Videl, že Amy nie je nadšená jeho večernou návštevou, preto sa bral k odchodu.

          Už už chcel odísť, keď ho Amy zastavila.

          -Nie, nie, nikam nechoď!

          Ufo sa začudoval čo Amy od neho chce. Veď sa ho bála.

          Po krátkom váhaní Amy hovorí:

          -Nie....nie ja sa ťa nebojím, ale ani ty sa ma nemusíš báť. A rýchlo prešla k zvedavým otázkam.

          -Ako sa voláš?  Kde bývaš?  Kto si a čo tu vlastne robíš? Si malý a kde máš svoju rodinu?

          Ufo chvíľu premýšľal a potom začal.

          -Počkaj! Pomaly! Ja nevládzem tak rýchlo počúvať tvoje otázky a hneď odpovedať.

          -Meno, bohužiaľ, nemám. Pochádzam z ďalekého sveta, o ktorom nikto nič z vás nevie. Nie som ani so svojou rodinou. Odišiel som od nich .

          -Ale prečo? Ešte nie si veľký a dosť rozumný. Pýta sa zvedavo Amy.

          -No...lebo som chcel vidieť iný svet ako je ten môj.

          Vtedy Amy zatúžila tiež vidieť krajinu, kde býval jej nový priateľ. Ufo celý rád jej sľúbil, že raz iste splní jej želanie. Vezme ju k nim na návštevu. Teraz však už musí odísť, doma ho čakajú.

             Rozlúčili sa a sľúbili si, že napriek obrovskej vzdialenosti ostanú veľmi dobrí kamarati.

             Odišiel.

          A Amy?  Každý deň pozerá do výšav, či ešte nenastal ten správny čas na jej návštevu „ toho iného sveta“, pre nás tak vzdialeného.

           

           

           


          Napísala:  Alexa P o s p í š i l o v á

                            6. ročník

          Vyučujúca.Mgr. T. Krešneová

           

           

           

          •  

          Vianoce 


           
          Na Vianoce pod stromčekom,

           našli sme si veľa darčekov.

           Ďakujeme Vám,

           kamaráti z iných krajín,

           že ste nám poslali

           tieto krásne dary.

           Ako hviezda na stromčeku

           svietili nám očká.

           Vďaka letí k Pánu Bohu

           sťa snehová vločka.

           

           

                                                                                               Napísala: Gabriela  S z e p e s s y o v á

                                                                                     2. ročník

                                                                                          Vyučujúca: Mgr. A. Talánová

          Najkrajšie Vianoce

                                 Žila raz jedna šťastná, ale chudobná rodinka. Rodinku tvorili ocko, mama, Sára a Petrík. Otecko išiel do mesta, lebo chcel svoju rodinu prekvapiť, ale zistil, že v meste je všetko veľmi drahé. Smutný sa vrátil domov. Medzitým mamka s deťmi vyzdobili skromný stromček. Keď vyzdobili stromček, išli do dielne a tam celý deň usilovne pracovali. Potom svoju prácu prikryli plachou, lebo sa vrátil otecko. Otecko povedal deťom, že musia predať svojho koníka Sivka. Sára sa rozplakal a utiekla z domu.
                                 Na druhý deň bo Štedrý večer. Deti dostali aspoň nejaké hračky - Sára dostala bábiku a Petrík auto. Ocko im ešte daroval hojdacieho koníka, keď ho deti uvideli rozplakali sa, lebo vedeli, že Sivko už nie je v maštali. Sára s Petríkom vystrúhali sane, lenže načo im budú sane, keď už koníka nemajú. Celá rodina sa rozplakala. Našťastie žil v maštali dobrý škriatok, ktorý sa nemohol pozerať na toľký žiaľ a utrpenie a tak sa rozhodol, že rodine privedie späť Sivka.
                                 Keď Sivko zaerdžal pred maštaľou, nechceli veriť vlastným očiam. Priniesli sane, zapriahli ich a všetci si posadali do saní a vydali sa na nočnú jazdu zasneženým mestom.
                                 Každý rok, keď prišli Vianoce, spomínali si na tento príbeh a boli veľmi štastní.

          Napísala: Zuzana Klementová,
          4. ročník


                                                                                            Sen malej Emy

                                   Ema sedela na strome a čítala knihu. Keď sa začítala do najzaujímavejšej časti, zrazu zbadala lietajúcu postavičku. Bola to malá ružová víla. Víla sa približovala k Eme, ale v spleti hustých konárov sa víla odrazu stratila.
                                  Ema bola zvedavá a začala skúmať povrch stromu. Odrazu zbadala v strome veľkú dieru. Z diery vychádzali malé svetielka a tak chcela Ema zistiť, čo to je. Nakukla do diery a zbadala  v nej plno malých víl. Víli mali rozličné farby :červenú, zelenú, žltú , modú ba aj bielu. "Chceš prísť medzi nás?" opýtala sa víla Emy. Ema prikývla, víla zamávala čarovným prútikom a Ema sa zmenšila. "Čo je to tu?" vypytovala sa Ema. "Tu je vílie kráľovstvo," odpovedala malá víla. Zrazu nastalo veľké bubnovanie, buchot a rachot rôznych zvukov.
                                 Zazvonil budík a Ema zistila, že opäť zaspala do školy. A to celé sa jej len snívalo.

              Napísala: Karin Molnárová
               4. ročník                                                                               


    • Kontakty

      • Evanjelická základná škola Zlatice Oravcovej v Rimavskej Sobote
      • +421 47 5631127 0910 826 269 - riaditeľ školy 0911 826 269 - riaditeľstvo, resp. ekonomický úsek školy Školská jedáleň - pre vyhlasovanie žiakov z obedu 047/ 5622281 0915 959 472
      • Daxnerova 42 97901 Rimavská Sobota Slovakia
      • 37955942
  • Fotogaléria

      zatiaľ žiadne údaje