Dobšinského rozprávkový Gemer - Miroslav Szepessy, 8. ročník      1. miesto v II. kategórii

QR kód

 

Bola raz jedna škola, v ktorej sa začal nový školský rok. Písal sa rok 2017 a žiaci ôsmej triedy sedeli v počítačovej učebni na hodine informatiky. Vôbec sa im nechcelo počúvať nové informácie a riešiť úlohy, ktoré im zadával ich učiteľ. Ale čo mali robiť? Veď oddychovali celé dva mesiace. Keď však učiteľ videl, ako sa nadšene tvária, zľutoval sa nad nimi a rozprávali sa o prázdninách a ich  zážitkoch počas nich.

Jeden z chlapcov menom Matej mal záľubu v hojdaní sa na stoličke. Nevydržal to ani na hodine a, čuduj sa svete, strepal sa ...  Učiteľ nasmeroval svoju pozornosť na Mateja, ale zrak mu padol na tmavú obrazovku počítača. Myslel si, že tým pádom Matej niečo pokazil. Matej ho uisťoval, že ho nepokazil, ale iba vykopol napájací kábel z elektrickej siete. Prikázal mu, aby ho opäť pripojil. Matej sa zohol pod stôl a kábel pripojil späť. No popri tom si všimol niečo zvláštne. Na boku počítača bol nalepený QR kód, ktorý si tam nikdy nevšimol.  Hodina skončila, no Matejovi ten QR kód stále vŕtal v hlave. Cez prestávku sa s kamarátom Samom vrátil do počítačovej učebne a nasnímal ho aplikáciou do svojho mobilu. Mobil sa v tej chvíli vypol... a rozprávky je koniec.

... nie, nebojte sa, Matej si ho opäť zapol. A v tej chvíli začalo dobrodružstvo. Na obrazovke mobilu sa mu objavila ponuka na stiahnutie free verzie novej hry. Matej mal hry veľmi rád, hlavne, keď boli zadarmo. Neváhal a stiahol si ju. Prvou inštrukciou v hre bolo, aby položil telefón na zem displejom hore. Ako správny hráč, urobil všetko tak, ako bolo treba. Displej začal intenzívne blikať, až z neho napokon vychádzalo jasné svetlo. V lúčoch svetla sa objavil zreteľný nápis ENTER. Pozreli sa na seba a smelo vstúpili. Bolo to lepšie, ako trčať v škole.

Zrazu sa ocitli v úplne neznámej krajine. Všade naokolo bol iba piesok a hrozná horúčava. Z chabých poznatkov z geografie, ktoré im ešte po prázdninách ostali v hlave, usúdili, že sú asi v Egypte. V diaľke totiž, videli pyramídy. Bolo celkom možné, že je to fatamorgána, pretože boli už dosť smädní a vyčerpaní, ale predsa sa vydali tým smerom. Ukázalo sa, že pyramídy boli skutočné, len ich bolo nejako veľmi veľa a boli rôznych veľkostí. Rozmýšľali, ako sa dostanú späť do školy. V tej chvíli im škola nepripadala ako najhoršie riešenie. Veď boli smädní aj hladní, a trochu mali aj strach. Len ako to zrealizovať? Matejov mobil ostal v triede na zemi a nepredpokladali, že v Egypte je wifi. Odrazu Samovi niečo píplo vo vrecku. Hurá, bol to jeho mobil. Na displeji sa mu začali zobrazovať mapy, podľa ktorých sa mohli orientovať. Podrobne si ich poprezerali a zistili, že cestu späť nájdu pomocou nového QR kódu, ktorý musia nájsť. Vôbec im nepripadalo divné, že je tam signál, bolo to proste tak a tešili sa z toho. Prechádzali pomedzi pyramídy hľadajúc QR kód. Mysleli si, že bude niekde nalepený, nakreslený alebo vyrytý. Nikde ho však nemohli nájsť. Začínalo sa stmievať a v lúčoch zapadajúceho slnka uvideli niečo sa zalesknúť pri predposlednej pyramíde. Celí natešení sa k tomu miestu rozbehli, ale nenašli tam kód, len zlatého skarabea.  Od sklamania si ho Matej strčil do vrecka. Samo nestrácal nádej a povzbudzoval Mateja, aby aspoň skúsili preskúmať aj poslednú pyramídu. Čo iné im ostávalo, veď nemali na výber. Vo vnútri pyramídy objavili sarkofág. A čo nenapadne puberťákom? No predsa, sarkofág otvoriť! Keď ho trochu pootvorili, cez škáru sa začalo predierať silné svetlo, až ich oslepilo. Vo svetle sa objavil faraón, ktorého múmia bola uložená v sarkofágu. Na palici mal vyrytý QR kód, ale nehodlal im ho darovať. Chcel od nich niečo na výmenu. No, čo mu mali dať, keď nič nemali. Iba Samov mobil vo vrecku. A ten predsa potrebovali na cestu späť. Odrazu Matejovi napadlo, že vo vrecku má skarabea. S nádejou mu ho ponúkol. Na ich veľké potešenie, ho faraón vzal a na výmenu im dal odsnímať QR kód. Chvíľu čakali, čo sa bude diať a či to bude také isté, ako v škole. Našťastie scenár so svetlom sa opakoval a kamaráti sa po dobrodružstve znovu ocitli v počítačovej učebni.  Zistili, že vo svete, z ktorého sa pred chvíľou vrátili, neboli veľmi dlho, aj keď sa im to zdalo ako celá večnosť. Tu, v škole, sa ešte ani prestávka neskončila.

            Hoci sa obidvaja aj trochu báli, že sa im nepodarí vrátiť sa, prežili celkom zaujímavé dobrodružstvo. Za dverami počítačovej učebne ich čakal opäť normálny život bez faraónov a portálov času. Zvonec zazvonil na koniec prestávky a aj mojej rozprávky o dvoch kamarátoch hľadajúcich QR kód je koniec.

 

Dobšinského rozprávkový Gemer - Tamara Šofranková, 8. ročník, 3. miesto v II. kategórii

 

 Ako arašidové maslo zmenilo môj život

Ja arašidové maslo nenávidím. Ale zdá sa že Marsli Bakerovej žiadny problém nerobí. Zje ho totiž tony. Pchá ho úplne všade na tousty, na chipsy a aj do koláčov. A vlastne na jednu dôležitú vec som úplne zabudla...nepredstavila som sa Vám. Takže volám sa Margot, Margot Folleyová a narodila som sa na Floride, lenže teraz bývam tu v Maiami. Môj otec tu dostal nijaký job a museli sme sa sem presťahovať. No a asi už môžete tušiť že Marsli je moja spolužiačka. Ale veľmi sa s ňou nebavím... vlastne ona ja by som sa aj. Od kedy chodím do tej školy ani raz som ňou neprehovorila. Ani neviem  prečo?! No a naspäť k tomu arašidovému maslu. Nemôžem tomu uveriť ona si ho dnes dala aj do smoothie. Toto už nie je normálne. Na druhý deň sa stalo niečo čo nikto nečakal Marsli je pri mojej lavici. „Ahoj, Margot“  „Hmm, ty vieš ako sa volám?“ „Samozrejme, ale prišla som sa ta len niečo opýtať... Nechcela by si som ňou spraviť výzvu?“ „Výzvu? A akú?“ „ Keďže ty neznášaš arašidové maslo a ja zas arašidy tak ma napadlo... Počkať ona neznáša arašidy ale miluje arašidové maslo? To už je dosť divné „Tak skúsiť to môžeme“ „Vedela som že budeš súhlasiť“ Vyložila mi na lavicu 1kg arašidového masla a sebe zas 1kg arašidov. „Pripravená?“ zvrieskla na celú triedu takže všetky pohľady boli smerované na nás dve. Obidve sme sa do toho pustili. Po škole keď vyšla z brány  mávala prázdnym sáčkom  ja som je zas ukázala prázdny pohár. Podala som jej ruku lenže ona ma hneď objala a pošeptala mi do ucha „ Si naozaj skvelá baba“. Nemohla som tomu uveriť ja skvelá a povedala mi to Marsli??   Od tej chvíle sme kamarátky na život a na smrť. A spojila nás jediná vec... ARAŠIDY.

PO ROKU

Marsli nie je v škole už týždeň. Skúšala som jej volať ale neberie to. Bola som u nej predminulý týždeň a bola celkom v pohode. Až na to že sa každú chvíľu pozerala na svoje ruky a na predmety ktorých sa dotkla. Zrazu mi zazvonil mobil, volala Marsli. „Áno?“ „Musíš hneď prísť ku mne“ „Ale pre...“ ani som nedopovedala a zložila. Povedala som mame že idem ku Marsli nemala s tým žiadny problém býva len o ulicu ďalej. Stála som pred dverami a čakala kým mi otvorí. Keď otvorila pozdravila som sa jej ale ona ma začala ťahať do svojej izby. Zastavila ma až pri jej posteli. „Pozri“ ukázala mi svoje ruky. Boli na nich také kvety a mandaly alebo čo. Ukázala mi čo náhodou včera spravila. Pozerala seriál kde sú čarodejnice a čarodejníci a robila si žarty že čaruje, keď v tom zamierila na vázu takým gestom ako v seriáli a tá váza sa zmenila na  džbán plný džúsu. Nechápala čo to je keď to skúšala ešte raz a ešte raz vždy všetko zmenila (začarovala) na inú vec. Preto mi nedvíhala hľadala čo by to bolo, pokým nenatrafila na jednu vec, spomenula si že jej starká mala tiež takéto schopnosti ale u nej sa prejavovali ináč. „Jéj si čarodejnica“ poskakovala som od radosti. Totiž milujem tiež ten seriál a vždy so chcela aby sa niečo s toho stalo.  „Nekrič!. Nikto to nemôže vedieť.“ „Dobre, dobre“ Na druhý deň sa nič nedialo ona si užívala svoj magický svet a ja som sa smiala na tom ako nevie čarovať keď v tom prišla nejaká žena. Bola celá v čiernom a niečo šuškala Marsli do ucha. „Marsli? Čo ti vravela?“  „ Len toľko že by som nemala čarovať na verejnosti ani doma iba v núdzových situáciách lebo by to mohlo dopadnúť zle. „ Aha dobre tak to dodržuj.“ „Zbláznila si sa mám magické schopnosti a nebudem ich používať? Pf to sotva“  „ Ale Marsli?“ „Veď sa neboj čo by sa mohlo stať?!.“ „Neviem, a keď si ublížiš? Alebo o schopnosti prídeš?.“ Dodala som, naozaj som sa o ňu bála ale zrejme jej to neprekážalo. O tri týždne neustáleho čarovania prišla znova tá ženská a vravela: „ Marsli nepočúvla si takže ti budú odobraté schopnosti a buď rada že si ťa nevezmem zo sebou.“ „Ale ja vám ich nedám“ povedala s tenkým hlasom. „ Marsli čo je to s tebou?“  Zrazu spadla na zem a tá žena zmizla. Keď sa Marsli prebrala skúšala čarovať ale nič, - naozaj jej tie schopnosti zobrala. Nakoniec všetko dopadlo dobre aspoň sama na svoju kožu zažila aké to je keď nepočúvne. Marsli už nemá žiadne schopnosti. Povedala, že jej to nevadí. Tie tri týždne jej stačili na to, aby zistila aké to je. Dodnes sme s Marsli kamarátky a aj arašidové maslo je stále. Za chvíľu budem ako ona. Aj do mňa ho už pchá. A priznám sa začína mi chutiť.