Práce žiakov

2016/2017

Ako som utiekla z útulku

 

Volám sa Hafi. Som 4-ročná kólia, ktorú pred rokom odniesli majitelia do útulku.  Pred tým, ako som sa tu ocitla, som  mala  krásny život. Každý deň ma kúpali, česali, kŕmili, hladkali...až kým sa mojim majiteľom Jane a Pavlovi nenarodila dcéra Zorka. Bola alergická na psy a oni, ako správni rodičia, ma preto odniesli do útulku. Vtedy sa mi zrútil svet. Mala som pocit, že ma už nikto nechce. Plakala som za Janou a Pavlom.  Nič ma však nevedelo rozveseliť, ani ostatní psi, ktorí ma neustále utešovali.  Strávila som tam dva mesiace, kým som si nenašla kamošku. Volala sa Lea. Bola to 5-ročná border kólia, ktorú majitelia bezcitne vyhodili na ulicu. Každý deň sme sa hrali, utešovali sa a neustále držali spolu. O dva mesiace sme sa rozhodli utiecť. Plánovali sme vo dne  - v noci ako utiecť z miesta smútku a utrpenia (pre psov). Nakoniec sme sa rozhodli počkať na ošetrovateľa, ktorý nosí jedlo.  Keď nastalo ráno dňa D, perfektne spracovaný plán bol zahájený.  S Leou sme počkali na raňajky, ktoré nosí ošetrovateľ. Potom sa otvorili dvere a prišiel on , ošetrovateľ. Najprv povedal:   „Dobré ráno, vstávame, nesiem  raňajky!“ a potom jednému za druhým dával jedlo. Prišiel rad na mňa a Leu. Otvoril najprv moju klietku a chcel mi dať jedlo, ale nestihol. Ja som vybehla ako blesk , prišla k Lei a otvorila klietku. Vybehli sme von plné radosti a spokojnosti. Túlali sme sa celý deň . Stretli sme aj Leiných pôvodných majiteľov. Lea sa rozplakala a sklonila hlavu, keď si uvedomila , že ju majitelia nahradili dákou pyšnou čivavou. Bolo mi jej ľúto. No napriek tomu sme išli ďalej. Ocitli sme sa pred nemocnicou.  A tam sme ich uvideli!  Osamelý pár odchádzajúci  s plačom z nemocnice. Práve sa dozvedeli, že nemôžu mať deti. Podišli sme bližšie a jemne zakňučali. Všimli si nás. Odrazu nás začali hladkať. Potom si všimli náš obojok a uvedomili si, že sme utiekli z útulku. Prijali nás ako dar. Odniesli domov a krásny život  sa začal odznova. Každý deň nás s Leou kúpali, česali, kŕmili a hladkali. Tak to pokračovalo deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac  a rok čo rok. A  žijeme ako tie najšťastnejšie psy až dodnes. J

Saška Bozóová V.trieda

 

Stratený vo virtuálnej realite

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna chlapčenská izba a v nej stál malý kus nábytku, na ktorom ležal veľký, starý monitor a pod ním zaprášený starý počítač. Obýval ju chlapec menom Valentín. Veľmi rád hral počítačové hry, ale prestal mať rád svoj počítač, lebo bol už pomalý. Nemohol hrať niektoré hry, ktoré by chcel, pretože na jeho počítači nefungovali tak, ako treba.

            Raz večer pri jednej jeho obľúbenej počítačovej hre sa stalo niečo, čo nikto, a hlavne Valentín, nečakal. Počítač vycítil, že ho jeho chlapec prestáva mať rád, a aby sa mu viacej zapáčil, stiahol ho do svojej virtuálnej reality. Valentín sa zrazu nečakane ocitol vo svojej obľúbenej hre, po boku jej hlavného hrdinu. Obzeral sa okolo seba, hľadal, ako sa dostať späť. No v tej chvíli, keď by sa mu to bolo aj podarilo, zaútočil na nich obrovský drak, ktorého v hre ešte nikto neporazil. Šanca na výhru nad drakom a nádej na návrat domov prudko klesali. Spolu s hlavným hrdinom museli unikať  pred drakom chŕliacim ohnivé plamene a skrývať sa pred jeho zúrivosťou. Drak bol veľmi rozzúrený, lebo z jeho brlohu mu niekto ukradol vajce, ktoré malo zachrániť celý jeho rod. No ľudia sa rozhodli, že vajce ukoristia aj za cenu smrti, aby sa už žiadny drak nikdy nevyliahol.  Všetci tajne dúfali, že hlavný hrdina porazí aj obrovského draka a tak krajinu zbaví strachu a biedy. Drak však stále vyhrával. Teraz už bol ohrozený aj život Valentína. Počítač si v tej chvíli uvedomil, že to čo spravil, od neho nebolo veľmi rozumné, pretože by mohol prísť o svojho chlapca. Chcel ho dostať späť do bezpečia jeho izby. Drak pozbieral všetky sily a ohnivé plamene šľahajúce z jeho strašnej zubatej papule spálili všetky prekážky, ktoré mu stáli v ceste k Valentínovi a jeho spoločníkovi. Už-už by spálili aj Valentína, no starý počítač novú hru nezvládol aalentín otvoril oči a uvidel okolo seba známe veci. Odrazu bol späť vo svojej izbe. 

Na druhý deň mu mailom prišla správa, že hlavný hrdina konečne po dlhých neľútostných bojoch, draka porazil. Valentína to potešilo, aj keď vedel, že v tej chvíli hra končí. No prišiel aj na niečo iné. Prišiel na to, že jeho starý počítač ešte nie je celkom na odpis, pretože zvládol aj tú najväčšiu záťaž v hre, boje draka s hlavným hrdinom až dovtedy, pokiaľ nebol drak porazený.

            Valentín a tiež počítač si uvedomili, že nie je dôležité, mať všetko nové a moderné, aj staršie veci môžu byť potrebné a keď sa s nimi zachádza pekne, ešte môžu slúžiť a prinášať radosť veľmi dlho.

Miroslav Szepessy, VII. trieda

 

         

 

Novinky

Kontakt

  • Evanjelická základná škola Zlatice Oravcovej v Rimavskej Sobote
    Daxnerova 42, 979 01 Rimavská Sobota
  • +421 047 5631127
    0910 826 269 - riaditeľ školy
    0911 826 269 - sekretariát školy


    Školská jedáleň 047/ 5622281 pre vyhlasovanie žiakov z obedu

Fotogaléria