• 2018/2019

        • Miroslav Szepessy, 2. miesto v II. kategórii

          Ako som sa upgradol

           

          Volám sa Rebson a som robot. Dnes vyzerám moderne, ale nebolo to vždy tak.  Pochádzam z rodiny robotov a spolu s rodičmi sme bývali na predmestí veľkého bohatého a moderného mesta. Boli sme chudobní a častokrát sme nevedeli pozháňať súčiastky, ktoré sa na nás pokazili. A tak sme museli používať aj veci z rôznych zariadení ako napríklad z umývačky riadu, z pračky, z mikrovlnnej rúry či z mixéra. Nevyzerali sme veru najlepšie. Veď si len predstavte, že máte na chrbte dvierka z umývačky riadu. Ostatní sa nám aj vysmievali. Ako mladému robotovi sa mi to nepáčilo a hanbil som sa. A tak ma jedného dňa napadla myšlienka odísť do mesta, kde bola továreň, kde upgradovali roboty.  Našim sa to veľmi nepáčilo, ale podporili ma v tom, lebo videli, že som nešťastný. Aj na železničnej stanici ma boli vyprevadiť.

                      Už vo vlaku som sa zoznámil s ďalším vandrovníkom -  robotom, ktorý mal taký istý problém ako ja. Spoločne sme vystúpili pred veľkou továrňou. Boli sme ohúrení všetkým čo sme videli. Prihlásili sme sa za brigádnikov do výrobnej haly. Vyrábali sme zo starých súčiastok nové, ktoré potom putovali ďalej a roboty si mohli spraviť upgrade.

          Po čase sme zistili, že staré súčiastky pochádzajú z robotov z okrajových častí mesta, ktorí už nikomu nechýbajú a vynášajú ich šrotovníky.

          Oznámili sme to majiteľovi továrne pánovi Bachmanovi, lebo sme si mysleli, že je to spravodlivý a slušný robot. Nemýlili sme sa. Lenže jeho asistent, pyšný a egoistický Trent ho vydieral a držal v zajatí jeho dcéru. Pán Bachman preto všetko toleroval, aj keď s tým nesúhlasil. Takto sa v meste stratilo veľmi veľa robotov.

          My sme sa s pomocou pána Bachmana dostali do strediska najnovších upgradov, kde Trent väznil jeho dcéru. V továrni sme mali mnoho priateľov a tí nás prepašovali na jej najtajnejšie miesto. Tu mal Trent zhromaždené najmodernejšie a najkvalitnejšie súčiastky, s ktorými obchodoval spolu s priekupníkmi. Vystihli sme chvíľu, keď prichádzali kupci a spoločne s priateľmi sme Trenta dotiahli  do výrobnej haly, kde sa nám pokúsil utiecť. No zastavili ho ešte nerozobraté staré roboty, ktoré sa mu chceli pomstiť za to, čo im spravil. Snažili sa ho rozobrať na márne kusy, čo sa im aj podarilo.  No pre istotu, aby už nikomu neublížil ho takého rozobratého dali do veľkého lisu. Vyslobodili sme dcéru pána Bachmana a ten nám za odmenu ponúkol tie najnovšie súčiastky pre náš upgrade.

          Pán Bachman však zdôraznil, že nie je dôležité ako robot vyzerá, či je zložený zo starých a použitých súčiastok, ale predovšetkým je dôležité to, aké má srdce a ako vie využiť svoje schopnosti.

                      Po čase som sa vrátil k rodičom. Stále bývali v našom dome na predmestí. Stále používali staré a použité súčiastky. A viete čo? Boli šťastní. A ja som bol šťastný s nimi.

           

          Zuzana Kubičeková, 2. miesto v I. kategórii

           

          MÔJ PÁN NIKTO

          Nestalo sa to pred rokmi, ani pred mesiacmi... Bolo to vlastne včera -  štvrtého septembra. Práve sme sa prisťahovali       do Dúbravky. Rodičom sa to zdalo ako veľmi dobrý dátum, lebo nemusia vyplňovať toľko papierov, koľko by museli niekde v strede školského roka.

          A je to tu. Prvý deň v novej škole. Nikto známy.

          Stojím takto pred celou triedou 7. A a mám povedať niečo o sebe. „ Takžeee...“ A nastalo to, čoho som sa najviac bála. Ticho. Učiteľka sa teda zodvihla a spýtala sa ma: ,,Haló!! Slečna, prosím vás odpovedzte!“ Deti sa začali rehotať na plné hrdlo a ja som fakt nevedela čo mám robiť. A zase ticho. Po chvíli sa zo mňa ozve aspoň troška zvuku. „Vo- vo- vo....Volám ... Volám ... Sa... Aaa..........“ „ Áno???“ „Lea!!!“ „No haleluja!“ Spustil sa davový smiech. Zase. Nevedela som čo mám robiť, tak som proste spustila: Dobrý deň, som Lea Kosecká a pochádzam z Oravy. Narodila som sa 19. júla 2005 a to znamená, že mám trinásť a mám zajačika menom Bee.

          V minulej triede nás bolo iba osem, takže si asi budem musieť zvykať na viac spolužiakov, nových učiteľov, triedy, kamarátov. Bolo mi do plaču. Rýchlo som si sadla do voľnej lavice celkom vzadu.

          Celý deň som proste sedela na mieste a písala som si poznámky. Skoro som omdlela, keď ma matikár vyvolal k tabuli.

          Po šiestej hodine som išla domov. Sama. V starom domove so mnou chodili moje kamarátky Kika, Alenka a Lolla. No tu už neboli. 

          Domov som išla sama. Aj som zablúdila kým som našla náš nový byt. Doma mama s ocom ešte sťahovali nábytok. Sadla som si na gauč a urobila som si domáce úlohy. Asi o pol piatej som si pustila telku. Neviem presne ako dlho som ju pozerala, ale viem že som pritom zaspala. Zobudila som sa až ráno. Naraňajkovali sme sa a išla som do školy. Zase som celý deň presedela a modlila som sa za to, aby ma neskúšali ani nevyvolávali. No a toto je moja denná rutina: Raňajky, škola a cesta domov -  s nikým. Ten nikto, pán Nikto, alebo iba Nikto. Nazývajte si ho ako chcete. Bol to jediný, kto ma vždy vypočul, Porozprával sa so mnou a bol to proste môj kamarát. Aj v starom domove to bolo nejako takto. Teda aspoň na začiatku. Teoreticky, Nikto bol taký ten kamarát, vďaka ktorému ste sa cítili v bezpečí. Niekto ako starší brat, ktorého nemám. Zhrniem to do jednej vety. Môj Nikto bol možno pre ostatných proste nikto, ale pre mňa to bol proste Niekto. Môj Niekto. Iba môj.

          Strašne dlho sa mi nedarilo nájsť si ani jedného kamaráta. Teda takého reálneho. Živého. Až do dnes. Cestou zo školy sa ku mne pripojila jedna “outsiderka“ triedy. Volá sa Pepineta Kartášová. Nikto ju kvôli jej menu neberie vážne. Jej rodičia milujú Francúzsko a podľa toho jej vyberali aj meno. Vraj “ Pepi dlhá pančucha“. Viem to preto, lebo si z nej stále uťahovali aj uťahujú. Potom som si to nejako zhrnula do kopy. „ Ahoj, ja som Pauli.“ Pozdravila sa mi a skočila mi na plecia. „ Ty si tá nová nie? Myslím Lea?“ Najprv som sa jej nechcela pozdraviť. No mám taký pocit, že Pauli asi nikto z triedy rád nemá a keby som sa s ňou skamarátila, možno by sa so mnou už nekamarátil nikto iný a moja školská kariéra by sa skončila. Ale  po prvé: bola jediná, čo sa mi nikdy nesmiala a po druhé objala ma okolo pliec. Tak čo mám robiť? Ale veď čo!  Aspoň ona. Medzitým, ako som dosť dlho rozmýšľala, Pauli mi už šimrikovala rukami pred očami. „HALÓ!!! Vnímaš?“ Po asi piatich minútach som sa jej ozvala. „ Ahoj. Ty si tá Pauli z ktorej si uťahujú?“ „ Ha ha ... veľmi vtipné!“ A tak som sa ospravedlnila. Bolo mi jej ľúto. Ona za to, ako sa volá nemôže. Od toho dňa spolu chodíme domov. Dokonca som zistila že býva blízko nás. Je z nás tím. A na pána Nikto sa budem snažiť zase na čo najdlhšie zabudnúť. Aj keď ho mám rada. Niekedy si treba dať pauzičku. Dobre, možno aj pauzu. A veľkú.

          A vlastne, je mi úplne jedno, že som outsider číslo dva. Pretože outsider číslo jeden je moja najlepšia kamarátka.

           

          Tamara Šofranková, 3. miesto v II. kategórii

           

          Vesmírne tajomný

          Ahojte  volám sa Beverly, ale volajú ma Bev. Mám  šestnásť a žijem v LA s mojou mamou Julie a mačkou Rosie. Otec si našiel inú, ale volá mi. Chodím na strednú školu tanca a hudby s mojou najlepšou spolužiačkou zo základnej Alice. V triede nás nie je veľa. Sme len pätnásti  - deväť dievčat a päť chlapcov. Prepáčte šesť chlapcov, ale ten šiesty je -  ani neviem kto. Chodí k nám už od začiatku, ale s nikým sa nerozpráva. Párkrát som sa mu snažila prihovoriť, ale bol ticho. Myslím, že sa volá Justin,  Justin  Jones -  ale nie som si istá. „ Bev?“ zašepkala Alice. „Ticho sústredím sa!“ „Ale Bev! Pozri kto k nám ide!“ Obzrela som sa s nadšením, že to je jej mama. Každý pondelok nám nosí koláčiky. Sú skvelé. Ale tentoraz to nebola ona, ale Justin. „Čo tu ten chce?“ povedala som potichu aby ma nepočul, no samozrejme aj tak ma počul. „Ja si sem mám sadnúť vieš, Bev? Tak sa voláš že?“ odpovedal mi Justin. „Áno volám sa Bev, divím sa že to vieš!“ „Ticho prosím!“ ozvala sa v sále profesorka McColerová. „Prepáčte profesorka.“ Potom sme sa už nerozprávali. Keď zazvonilo na polhodinovú pauzu, Justin ma ťahal za ruku. „Hej! Čo to má znamenať?!“ kričala som po ňom. „Ticho! Nemusíš tak vrieskať. Poď, niečo ti ukážem.“ dokončil Justin. Odvliekol ma niekam do učebne v ktorej som ešte nebola. „Hudobná sála?“ prečítala som zaprášenú ceduľku na dverách. „Čo tu robíme? Veď sem už nikto nechodí. Je to už dlho opustené.“  „Nie je to opustené! Ja sem chodím stále cez  prestávky. Ešte si si to nevšimla?“ odpovedal pokojne. „Nie nevšimla, veď sa s nikým nerozprávaš!“ „Už áno. S tebou Bev. Poď už ti to chcem dať!“ „Čo? Čo mi dáš?“ vravela som nedočkavo. Netušila som čo by to mohlo byť. „Toto!“ Odtiahol záves a BUM! Na zemi bola malá škatuľka. Otvorila som ju. „Náušnice? To je nijaký vtip?“ povedala som arogantne až mi to potom bolo ľúto. „Tebe sa nepáčia? Sú tvoje. Odo mňa.“ „Od teba? Ale prečo?“ „Nasaď si ich a zavri oči. Keď ti poviem otvoríš ich! Jasné?“ „Áno, jasné!“ Nasadila som si ich a zavrela oči ako mi prikázal. Zrazu som zacítila jemný vánok a vtedy povedal. „Otvor oči!“ To čo som videla pred sebou ma  najskôr desilo. Ale potom... Bolo tam zrkadlo, v ktorom som stála ja, ale celkom  iná. Mala som čierne vlasy a modré šaty. „Čo to je? Kúzelné zrkadlo?“ zavtipkovala som. V tom som sa pozrela na svoje telo a naozaj, to nie zrkadlo, ale náušnice. Premenili ma na inú osobu „Ale ako? A prečo mňa?“ „Viem že ťa mama nepustí na školský ples , tak som vyrobil túto vecičku čo ťa tam dostane.“ „Vieš s nimi vytvoriť svoje dvojča. Tak môžeš byť doma, aj ísť na ples.“ „ Ale prečo ja?“ „Pretože.....chcem.... Bev pôjdeme tam spolu??“ povedal tak úprimne. „Solu? Veď sa sotva poznáme?“  „Bev veď ty ma predsa poznáš. Clay Robertson od vedľa. Ako malý sme sa hrávali.“ „Clay? Si to vážne ty? Veď ste sa odsťahovali!  Ale prečo potom Justin Jones??!“ „Keď mama a otec zomreli, pred smrťou mi napísali list.  Nech sa stane čokoľvek nemám si nechať meno  Clay Robertson. Tak som sa premenoval a je tu -  Justin  „Ale prečo si si nemohol nechať meno Clay?“ „Keby som to sám vedel tak ti poviem.“ „Veľmi ma to mrzí.“ „ Nemusí, veď Justin je super.“  „A kde teraz bývaš?“ „ U tety Josie pamätáš si na ňu?“ „ Samozrejme Josie - teta poriadku a vôní.“ Áno ona!“ „Tak ďakujem. A ešte jedna vec. Ako fungujú tie tvoje zázraky?“ Cŕŕŕn!!! „Už zvoní tak potom. O 15:00 v parku?“ „ Áno môžem.“ „Ale Bev, nikomu nepovedz, že ich máš odo mňa ani že si bola som ňou.“ „ Prečo? Ale snáď Alice môžem?“ „ Ani Alice nie.“ „ Ale ona sa bude pýtať kde som bola. Čo jej poviem??“ „ Niečo si vymysli na to si dobrá.“ A už ho nebolo. Ako to myslel na to som dobrá? A v tom som si spomenula. Keď sme sa spolu hrávali toľko sme toho navymýšľali. No to sme boli ešte malý a nemali sme toľko problémov. Ale  teraz mám jeden veľmi veľký  -  čo poviem Alice.

          „Ahoj Bev, kde si bola celú prestávku, hľadala som ťa? Snáď všade!“ „Všade asi nie,“ zamrmlala som si. „Prosím, čo si vravela nepočula som ťa? Hovor hlasnejšie!“ „Ale nič bola som sa prejsť.“ „Prejsť a kde? Veď si nebola ani v školskom parku?“ „V lese!“ „Ako prosím?? Vieš že tam máme zakázané chodiť odkedy...?Sa stratil Moose.“ „Áno  viem, ale mala som chuť sa  prejsť  na území väčšom ako meter krát meter.“ Totiž náš školský park bol taký  malý ako obecný obchodík s jedným chodníkom a desiatimi lavičkami natlačenými na sebe. „No dobre, ale prisahaj mi, že tam už nepôjdeš!“ „Prisahám pane!“ „Prestaň, vieš že to neznášam! Ale počkať - odkiaľ máš tie náušnice?“ „Hm...tieto?? Sú mamine. Našla som si ich v taške. Vtedy sa mi nepáčili, ale teraz sú v pohode.“ „ Jáj ahá! Ale aj tak si nespomínam,  že by si nijaké také mala.“ „ Dobre už to nechajme tak nebudeme sa predsa baviť o náušniciach. Mňa by zaujímalo kde si bola ty?“ „Veď som ti vravela že som ta hľadala“ „ Hľadať si ma mohla, ale určite nie sama“ „No dobre bola som s Maxom.“ Max je jej vysnený chalan. Čaká či ju pozve na ten školský ples, ale ešte nič. Potom sme sa len tak rozprávali o babských veciach veď si to viete predsa predstaviť. No nie? Ďalšia hodina bola hudobná, ale Justin som ňou ani neprehovoril. Po hodine odišiel a keď zašiel za roh pípla mi esemeska: „Tak o 15:00 v tom parku . Justin.“ Si myslí že s ním niekam pôjdem za to že ma celú hodinu ignoroval? Pf ani náhodou! Tak som mu teda odpísala: „Prepáč, ale s ignorantmi nikam nechodím!“ „Nie je to tak ako to vyzerá. Niekto o nás vie musel som sa tváriť, že sa mýlia.“  „ Veď sme len kamaráti!“ „Dobre nechaj to teraz tak, keď prídeš  tak ti to vysvetlím. Ak teda prídeš samozrejme.“ „ No dobre prídem!“  Keď sme sa stretli v parku objal ma. Vyzeralo to tak úprimne že som mu verila. „No čo si mi chcel vysvetliť?“ „ Ide o to že som nás dostal kvôli tým náušniciam do problémov“ „ Do akých problémov? Keď chceš vrátim ti ich! Počkaj dám si ich dole.“ „Nie! Hlavne to nie! Nikdy si ich nemôžeš dať dole!“ „ Prečo??“ „ Mohli by nás nájsť!“ „ Kto?“ „Študenti z AOAK.“ „Odkiaľ?“ „ Z Akadémie obrany a kúziel.“ „Kúziel? Ďalší dobrý vtip!“ „Neveríš mi tak sa pozri!“ Ukázal mi nijaký displej na ktorom boli  dve zelené bodky a asi päťdesiat červených. „Čo to je?“ „To sú oni – AOAK - tí  červení a my sme tí zelení. Sú už dosť blízko iba jednu svetelnú galaxiu.“ „Svetelnú čo?“ „ Galaxiu! To znamená, že do 96 hodín sú tu.“ „Toto je fakt nejaký zlý sen.“ „Nie nie je! Niekedy som u nich pracoval s otcom, lenže toho po niekoľkých mesiacoch vyhodili. A ja som nasledoval hneď za ním. A ak si spomínam, vraveli, že ak sa tam niekto z našej rodiny vráti, budú mu v pätách.“

           

          ,, Ale môžeme im uniknúť.“ „Bev!!!“ „Justin?“ „Musíme ísť rýchlo!“ „Prečo? Čo sa stalo?“ „ Prišli skôr ako som čakal.  Nechcem aby mi ťa zobrali Bev!“ ,,Povedal si to čo som počula??“ „ Áno, už od detstva si sa mi páčila ale viem, že by si s niekým ako som ja nikdy nechodila.“ „Nie, to vôbec nie je pravda! Keby si sa ma to spýtal skôr. Ale teraz už je neskoro. Ľúbim ťa Clay nikdy na teba nezabudnem!“ „Ani ja na teba Beverly! Nie!!!!“

           Clay je teraz za mrežami u AOAK sám -  bez Beverly. Naozaj povedzte sami aký mohli byť štastný a dokonalý pár. Teraz Clay môže už len myslieť na objatia Bev a jej úsmevy. Mohol to byť krásny koniec ale nie je. Všetko raz končí a začína.  Tak aj začne Clayov nový špiónsky život ale nebude úplný, lebo tam nebude Beverly .“Budeš mi chýbať, Beverly Johnsnová."

           

          Veronika Tóthová

           

          Nový svet

          Slnko pomaly začínalo zapadať za horizont a s ním  nastávalo v lese ticho. Asi po minúte bolo prerušené smiechom a behom štyroch detí.

          Boli to dvaja chlapci a dve dievčatá. ,, Už tam o chvíľu budeme!“ zakričalo dievča, ktoré bežalo napred. Má fialové vlasy s mačacími ušami a chvostom. ,,Super už ma prestáva baviť toto behanie,“ povedal chalan bežiac iba pár krokov za ňou. Má sivobiele vlasy s vlčími ušami a chvostom.

            ,,Teba to nebaví? To som nevedela.“ povedalo ironicky dievča bežiace hneď vedľa neho, ktoré má biele vlasy s vlčími ušami a chvostom.  ,, Čakajte na mňa! Ja neviem tak rýchlo bežať ako vy!“ zakričal chalan s tmavohnedými vlasmi, ktorý  bol úplne za nimi. Po chvíli traja z nich prestali bežať a zastali na mieste. Ten štvrtý -  chlapec s tmavohnedými vlasmi, narazil do nich. ,,Prečo ste zastavili?“ spýtal sa prekvapený. ,, Už sme tu!“ povedalo dievča s mačacími ušami. ,,Vôbec si nepreháňala Izabel!“ povedal chalan. Stoja pred obrovským postarším domom. ,,Prečo sme vlastne tu?“ spýtalo sa dievča s vlčími ušami.  ,,Dobre už vám to konečne poviem. Staci, Adam, Adrian - teraz ma veľmi dobre počúvajte,“ povedala Izabel. ,, Už to vysyp!“ netrpezlivo namietal Adam. ,, No tak braček, nechaj ju dohovoriť,“ hovorí Staci. ,,Takže keď som sem prišla asi pred štyrmi dňami, môj amulet začal žiariť v blízkosti tohto domu,“ rozhovorila sa Izabel, držiac svetlofialový amulet. ,,Tak poďme do vnútra!“ zakričal Adrian, otvárajúc dokorán vchodové dvere. Všetci hneď vošli. ,, Je to tu obrovské!“ povedala Staci. ,,To je. Ale kam teraz?“ spýtal sa Adam. ,, Myslím, že viem kadiaľ ísť,“ povedala Izabel, držiac svoj amulet. ,, Ako to môžeš vedieť?“ spýtal sa Adrian. ,, Jednoducho to cítim. Poďte!“ zakričala Isabel bežiac po jednej z chodieb.

          Isabel zastavila pred starými drevenými dverami. Ostaní tiež zastavili. ,,Takže ideme do vnútra, alebo......?“ spýtal sa Adrian. Isabel neodpovedala. Otvorila dvere a vošla, zatiaľ čo ostatní ju neisto nasledovali.

          Miestnosť bola plná starého nábytku a krabíc s nápismi. Staci k jednej z krabíc pribehla a prečítala čo bolo na nej písané. Majetok Natálii. Nechytať! Zdá sa, že tu niekto pred tým býval.“ ,,No očakával som niečo iné.“ povedal Adam. ,,Niečo tu musí, ale byť.“ povedala Izabel obzerajúc sa okolo. ,,A čo táto obrovská kniha. Podľa mňa vyzerá dosť dôležito,“ povedal  Adam. Všetci hneď k nemu pribehli. Adam otvoril knihu ale zistil, že je prázdna. ,,Zdá sa, že tu nič nie je.“ povedal Adrian kráčajúc k dverám. ,,Počkaj! Myslím, že niečo mám,“ vykríkla Isabel. V žiari jej amuletu boli na strane knihy viditeľné slová. Isabel pozdvihla svoj amulet a začala čítať. ,,V jeho svetle sa zjavili dvere do iného sveta, ktoré sa ukážu iba vyvoleným. ,, Sme my tí vyvolení?“. ,,To nedáva zmysel,“ povedala zmetená Staci. Z ničoho nič sa na konci izby objavil svetelný oblúk.  Všetci sa naň prekvapene  pozreli. ,,Je to to čo si myslím?“ spýtal sa Adrian. ,,Ak áno, tak ma uštipnite,“ povedal Adam. Potom čo to dopovedal, Staci ho uštipla. ,,Au! Prečo si to spravila?“. ,,Veď si chcel, aby ťa niekto uštipol,“ povedala smejúc sa. Adam iba na ňu zazrel. ,,Tak na čo čakáme, poďme!“ kývla na ostatných Isabel bežiac k oblúku. ,,Počkaj! Čo ak na druhej strane čaká  nebezpečenstvo?“ opýtala sa Staci. ,,Nečaká, cítim to. Z nejakého dôvodu nás môj amulet sem zaviedol. A ten portál môže mať odpovede,“ odpovedala Isabel. Ostatní prikývli. Na chvíľu stáli pred portálom a potom jeden za druhým vbehli do vnútra.

          Oslepilo ich silné svetlo. Oči si však o chvíľu  zvykli a oni zistili, že stoja pred malou dedinkou. Bolo počuť smiech ľudí. Začali kráčať hlbšie. Čím ďalej išli, tým viac ľudí videli. Všetci tam vyzerali šťastne. Atmosféra bola plná radosti a smiechu. Nakoniec sa zastavili v strede dediny kde stála stará socha ženy. Do podstavca bolo niečo vyryté. Isabel hneď začala čítať. ,,Jedného dňa niekto príde. Nebude ale jeden. Bude ich viac. Budú jedineční a budú môcť dokázať veci, ktoré iní nedokážu. Stanú sa ochrancami tých, čo nedokážu sami seba ochrániť.“ ,,Myslíte, že to hovorí o nás?“ spýtala sa Staci. ,,Pravdepodobne,“ povedal Adam. ,,Myslím, že by sme tu mohli na nejakú dobu zostať. Čo na to hovoríte?“ spýtala sa Izabel. ,, Dobrodružstvo by nám neuškodilo,“ súhlasil Adrian. ,,Zostaňme!“ zakričali naraz Staci a Adam. ,,Takže je to rozhodnuté!“ povedala Izabel.

          Od tých čias spoločne chránili nie len tú dedinu, ale aj  celý nový svet, ktorý objavili za portálom.

    • Kontakty

      • Evanjelická základná škola Zlatice Oravcovej v Rimavskej Sobote
      • +421 47 5631127 0910 826 269 - riaditeľ školy 0911 826 269 - riaditeľstvo, resp. ekonomický úsek školy Školská jedáleň - pre vyhlasovanie žiakov z obedu 047/ 5622281 0915 959 472
      • Daxnerova 42 97901 Rimavská Sobota Slovakia
      • 37955942
  • Fotogaléria

      zatiaľ žiadne údaje